Akreditáciu poisťovne nebonifikujú

06.04.2017

Na základe čoho vznikla vaša akreditačná komisia?
Korene siahajú do začiatku 90. rokov, keď v zdravotníctve post-socialistických krajín boli aktívne rôzne zahraničné inštitúcie. Jednou z tých veľkých, ktorá pô-sobila v Česku, bola federálna agentúra United States Agency for International Development (USAID) z USA. Našej zdravotníckej reprezentácie sa pýtala, čo by najviac potrebovali. Jednou z motivácií bola aj organizácia rôznych návštev v amerických inštitúciách. Spolupracoval som vtedy s vedením Asociácie nemocníc ČR a veľmi nás zau-jal systém akreditácie nemocníc podľa kvality, systém riadenia kvality a bezpečnosti v USA.


Nečakali vtedy nemocnice skôr nové prístroje?

Chceli sme, aby projekt pre Česko nebol len o tom, že nám privezú do nemocníc lôž-ka a prístroje, ale že by sa na-ši ľudia mohli naučiť, ako funguje procesné riadenie v zdra-votníctve, akreditácia a riadenie kvality. USAID vytvoril v roku 1993 projekt, zahrňu-júci Česko, Slovensko, Poľsko a Maďarsko. Cieľom projektu bolo, aby sa vytvorili národné akreditačné štandardy pre nemocni-ce. Veľa práce prebiehalo individuálne, lebo sa pomerne dosť líšila legislatíva jednotlivých krajín. Dodnes prežili len dva systémy – český a poľský, v ostatných štátoch to akosi išlo do stratena. V Česku sme mali v roku 1998 hotový sys-tém štandardov, mali sme akreditačnú metodiku, ale stále sme nemali zastrešujúcu organizáciu.


Preruším vás – americké štan-dardy a hodnotiace kritériá boli jednoducho odkopírované? Boli vhodné na naše podmienky?
To nie, ale systém bol pre-nositeľný k nám. Samozrejme, definícia toho, ako sa robí monitoring pacienta, či ako funguje ošetrovateľský proces, sa preniesť nedá, to sa nedalo preniesť ani z Česka do Poľska, nieto z USA k nám. Ale procesné riadenie a predovšet-kým riadenie na základe zberu dát a ich analýz áno. V druhej polovici 90. rokov akreditač-né systémy podľa vzoru amerických a kanadských vznika-li v mnohých európskych krajinách. V roku 1998 vznikla naša akreditačná komisia ako združenie právnických osôb asociácií nemocníc štátnych i regionálnych.


Teda od začiatku sa váš záujem sústredil len na nemocnice?
Spočiatku síce mali aký-ta-ký záujem aj ambulantní špe-cialisti a praktickí lekári, ale skutočne sme vychádzali z to-ho, že najväčšie riziká sú v nemocniciach, takže sa zameria-me na ne. Podľa amerického systému to bolo od začiatku dobrovoľné, nemocnice sa sa-my rozhodli, či sa chcú podro-biť akreditácii. Získavali sme skúsenosti, vypracúvali sme štandardy, ktoré sme aktualizovali – dnes využívame tre-tiu verziu štandardov pre následnú a dlhodobú starostlivosť, pre ambulantné zariadenia a pre zdravotnú starostli-vosť v zariadeniach sociálnych služieb i pre zdravotnícku záchrannú službu.

 

Princíp dobrovoľnosti... Nebolo by efektívnejšie, keby nemocni-ce pravidelne povinne absolvo-vali akreditáciu?
V roku 2011 začal platiť no-vý zákon 372/2011 o zdravot-ných službách a podmienkach ich poskytovania, ktorý už le-gislatívne ukotvil externý sys-tém hodnotenia kvality a bez-pečnosti ako síce dobrovoľný, ale regulovaný. To znamená, že je potrebná registrácia na ministerstve zdravotníctva na to, aby sa proces akreditá-cie mohol začať. Registrácia vychádza z naplnenia urči-tých minimálnych štandar-dov. Stále platí, že nemocni-ce sa akreditujú dobrovoľne. Tam, kde zaviedli akreditá-ciu ako povinnosť, sa väčši-nou znížila latka náročnos-ti. Keď je akreditácia povinná a je napr. viazaná na prípad-nú stratu licencie, prejavujú sa politické tlaky na to, aby bo-lo hodnotenie mäkšie. Dlho si však želáme, aby bola k akre-ditácii nepriama finančná mo-tivácia, aby akreditované in-štitúcie získali napríklad vyš-šie úhrady zo zdravotného poistenia. Tak ostatne v 50. a potom aj v 70. rokoch začí-nali s akreditáciami aj v USA, dnes takto funguje napríklad Izrael či Holandsko. Niektoré naše zdravotné poisťovne ak-reditované zariadenia bonifi-kujú, ale keďže sa zdravotní-kom zvyšujú platy, zrejme na rozšírenie bonifikácií nebudú prostriedky.


Koľko nemocníc je v USA akre-ditovaných?
Prakticky všetky. Nie sú akreditované len tzv. villa-ge hospitals, regionálne a ob-lastné nemocnice s niekoľký-mi lôžkami. Nie všetky ame-rické nemocnice však akre-ditovala Joint Commission International, s ktorou úz-ko spolupracujeme a kto-rá má najstriktnejšie krité-riá. V USA môžu akredito-vať zdravotnícke zariadenia aj jednotlivé štáty, ktoré ma-jú kritériá predsa len o niečo miernejšie. Mať akreditáciu je v USA brand, značka kvali-ty, ale bez nej nemocnica ne-dostane zmluvu s federálnym vládnym verejným progra-mom Medicare, ktorého cie-ľom je zdravotné poistenie.


Koľko zariadení akreditovala vaša komisia?
Doteraz sme akreditovali 143 zariadení od takých veľ-kých, ako je Fakultná nemoc-nica Motol, až po malé, Domov ošetrovateľskej starostlivosti v Dolnom Rychnove. V Česku máme 192 nemocníc a do 300 zariadení sociálnych služieb. Podľa počtu lôžok je v ne-mocničnom sektore akredi-tovaná niečo viac než polo-vica zariadení, zo spomína-ných 143 akreditovaných za-riadení je vyše sto práve ne-mocníc. Vnímame, že to nie je len kvôli brandu na ste-ne v kancelárii riaditeľa, ani kvôli zvýšenej úhrade, ktorá skôr nie je ako je, ale hlavne preto, že to zariadeniam sku-točne pomáha v skvalitňovaní práce. Štandardizácia postu-pov sa tak týka takmer každej činnosti, ktorá súvisí s poskytovanou zdravotnou starost-livosťou či pobytom pacienta v zariadení. Začína už od prí-chodu pacienta a trvá až do jeho vyliečenia či stanovenia liečby. Zjednodušene môžem povedať, že akreditácia nasta-ví poriadok v inštitúcii, opíše procesy, zozbiera dáta, stano-ví konkrétne ciele. Manažér zariadenia môže pokojnejšie spávať, akreditácia sa netýka len klinickej starostlivosti, ale aj súvisiacich procesov, ako je stravovanie, laboratóriá, po-žiarna bezpečnosť, evakuova-teľnosť či plánovanie rizík.


A čo slovenské zdravotnícke zariadenia?
Vlani sme akreditovali prvé tri zariadenia aj na Slovensku podľa ambulantných štan-dardov – polikliniky zo siete ProCare, Polikliniku Central a Polik liniku Betliarska v Bratislave a Polikliniku Košice na Sídlisku KVP. Radi by sme sa venovali na Slovensku aj ďalším zariade-niam, či už zdravotníckym alebo zariadeniam sociálnych služieb. Je možné, že perspek-tívne budeme akreditovať ne-mocnice siete Svet zdravia.


Štátne zariadenia sa akreditá-cie neobávajú?
Myslím si, že nie. Zo 14 priamo riadených organizá-cií majú nejaký typ akreditá-cie či certifikácie všetky, vrá-tane takého prestížneho za-riadenia, ako je pražský IKEM.


Dajme si jeden príklad – naše nemocnice úspešne utajujú nozokomiálne nákazy, praktic-ky všade ich je nereálne mini-mum. Neviem, aká je „prav-domluvnost“ českých nemocníc, ale viete mi povedať, že po získaní akreditácie si nemoc-nica nemôže dovoliť viac tieto údaje tajiť?
Musím povedať, že v rámci akreditačnej prípravy a akre-ditácie samotnej nehodnotí-me reálny výskyt nozokomiál-nych nákaz v nemocniciach, ale metodiku. Znamená to, že ich nebudeme hodnotiť zle za to, že majú výskyt nozoko-miálnych nákaz 1,3 percenta, keď vedia, že sa ešte nedosta-li k endemickej hladine. Veľa nemocníc si zaviedlo krížové kontroly. Mikrobiologické la-boratóriá ich spätne upozor-nia, že to bola určite nozoko-miálna nákaza a mali ste ju nahlásiť a je zjavné, že trend hlásenia reálnych údajov sa u nás zlepšuje. Zďaleka však ešte nie všade sa dostali k už spomínanej endemickej hla-dine. Tých 5 až 10 percent vý-skytu nozokomiálnych nákaz veľmi závisí od typu zariade-nia. Napríklad v oftalmologic-kých centrách je výskyt mini-málny, na chirurgických od-deleniach nemocníc je to hor-šie. Ale sú nemocnice, ako na-príklad Nemocnica Písek, kde sa skutočne dostali na reálnu hladinu, hoci máme nemocni-ce, kde im to uniká. V každom prípade v procese akreditácie sledujeme aj prevenciu nozo-komiálnych nákaz, teda na-príklad dezinfekciu rúk, ako to reálne prebieha, sledujeme dáta, či sú k dispozícii stery, či personál, ale aj pacienti vedia, ako majú postupovať.


Podporoval či podporuje činnosť komisie rezort zdravotníctva?
My sme priamu podpo-ru nechceli, pre nás je dôle-žitá nezávislosť. Jedine v ro-ku 1998 ministerstvo zdra-votníctva vydalo metodický list, ktorým informovalo, že existuje Spojená akreditačná komisia ČR. Boli by sme veľ-mi neradi, keby sa do týchto procesov štát púšťal intenzív-nejšie. Bohato nám stačí feno-mén registrácie, nastavili sme to podobne ako špecializačné vzdelávanie. Štát registruje poskytovateľov špecializačné-ho vzdelávania, ale ako to ro-bia, ako sú na tom ekonomic-ky, ako sa riadia, to je už ich vec. Máme akýsi cestovný po-riadok, ale ako jazdíme, kam jazdíme, je na nás. To nám vyhovuje.


Ako prebieha akreditácia
v praxi? Vaši konzultanti prídu, zistia nedostatky, upozornia na „nemanažérov“, potom sa vrá-tia a zariadenie certifikát získa? Získal ho doteraz každý, kto sa na to dal?

V praxi máme vetvu kon-zultačnú a vetvu akreditačnú. Veľa z našich činností je edu-kačných. Robíme rôzne kurzy, napríklad o kvalite v predne-mocničnej zdravotnej starost-livosti, prístrojovej technike, medicínskom práve – to vďaka intenzívnej spolupráci s praž-skou Právnickou fakultou Univerzity Karlovej a mnohé ďalšie. Keď sa nám nemocni-ca ozve, aby sme v nej spravi-li audit, ako na tom je, či by mohla, alebo nemohla ísť do akreditácie, idú tam naši kon-zultanti. Buď nemocnica chce, aby jej pomáhali pripraviť sa na akreditačný proces, alebo hneď požiada o audítorov, kto-rí je zauditujú. Zvyčajne, čo vychádza zo sedemnásťroč-ných skúseností, ktoré si ne-mocnice aj odovzdávajú, je pre nemocnice výhodnejšie, ak príde niekto zvonku a jednak nič nepreženie, ale ani mu nič z potrebných štandardov ne-vypadne. Prevádzková slepota je veľmi nepríjemná a nemoc-nice to vnímajú. Konzultanti povedia, čo treba spraviť a na-praviť pre to, aby sa mohla ne-mocnica akreditovať. Je veľmi málo zariadení, ktoré nás po-zvú priamo bez konzultačnej prípravy. Ale sú aj iné konzul-tačné firmy, ktoré túto vec pre zariadenia urobia a my potom už len akreditujeme. Tam, kde najprv nekonzultujú, sa sku-točne môže stať, že akreditač-né štandardy nenaplnia, akre-ditáciu nedostanú a celý pro-ces sa začne od začiatku.


Ktoré konkrétne veci komisiu v procese akreditácie v nemoc-nici zaujímajú?

Všade nás zaujímajú rov-naké záležitosti, je jedno, či ide o malú alebo veľ kú ne-mocnicu. Tretie vydanie ak-reditačných štandardov pre nemocnice, platné od ro-ku 2014, má vyše 170 strán. Hodnotíme dostupnosť zdra-votnej a ošetrovateľskej sta-rostlivosti, jej kontinuitu, in-formáciu pre pacientov o ordi-načných hodinách, možnosti pacientov objednávať sa, dos-tupnosť nemocnice, nadväz-nosť do komunity – či vedia praktickí lekári, ako objednať pacienta do nemocnice, fun-govanie výmeny informácií, čakacie lehoty u nás povinne zverejňované na webových stránkach nemocníc, diag-nostiku, štandard vyšetrenia pri prijatí, plánovanie starost-livosti lekármi, sestrami, fy-zioterapeutmi a ďalšími sku-pinami zdravotníkov, naplňo-vanie plánu, ordináciu i skla-dovanie liekov, liekové chyby. Sledujeme nutríciu, ideme do laboratórií, na röntgen, zaují-ma nás skladovanie nebezpeč-ných látok i skladovanie a lik-vidácia nebezpečného odpa-du, ale aj bezpečnosť samot-ných nemocníc a ich oddele-ní, evakuačný plán, ktorý mu-sí každá akreditovaná nemoc-nica raz za rok pre veriť, aby bolo isté, že v prípade potre-by dokáže pacientov a ostat-ných ľudí dostať z nemocnice. To je, ako sme už zistili, jedno z veľmi slabých miest českých nemocníc, ale ako viem z pô-sobenia v Joint Commission International, nielen českých. Samostatná kapitola sú rizi-kové činnosti, ako napríklad anestéziologická a chirurgic-ká starostlivosť, teda ako sa monitorujú pacienti, ako sa pred anestéziou vyšetrujú. Pozornosť venujeme systému riadenia kvality a zberu dát, ochrane dát, kompetenciám zamestnancov, ochrane práv pacientov. Odmietame té-zu, že keď niekto v roku 1982 spravil atestáciu, môže až do smrti všetko. Rovnako odmie-tame tradicionalistické dikcie, že lekár predsa vie najlepšie, čo má vyšetrovať. Pacient je klient nemocnice a keď ne-mocnica rozhodne, že každý, kto príde, bude mať vyšetrený týmus, tak to bude mať a le-kár to spraviť musí. Určite sa nepozeráme len do papierov, ale približne dve tretiny času chodíme okolo pacientov, ho-voríme s nimi, zoznamujeme sa s ich dokumentáciou, zau-jímame sa, či vedia, čo sa s ni-mi v nemocnici robí, či sú in-formovaní, hovoríme so zdra-votníkmi.


Koľko je tých, ktorí akreditáciu nezískali?
Málo, z tých 143 zariade-ní, ktoré sme doteraz akredi-tovali, osem až deväť. Nie je to dané mäkkosťou kritérií, ale skôr tým, že majorita ab-solvuje konzultačnú prípra-vu a konzultanti im poradia, aby do toho ešte nešli, že je potrebné mnohé veci napra-viť. Máme povesť, že sme dosť striktní v reálnom miestnom šetrení. Ale ide nám hlavne o bezpečnosť pacientov a kva-litu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. To je naša pri-orita.

 

Branislav Janík, 6. apríl 2017 | č. 14, Zdravotnické noviny SK